Milan Eco

História lesníctva, tak ako to radi lesníci často prízvukujú, je stará zhruba 200 rokov. Prvé vysoké školstvo lesnícke vzniklo na pôde Baníckej akadémie založenej Máriou Teréziou v Banskej Štiavnici.

(foto: Milan Ďurica)

Z dôvodov predovšetkým baníckych sa rozvíjalo aj lesníctvo nakoľko sa pre banské štôlne a stroje spotrebúvalo značné množstvo dreva. Od tohto obdobia začínajú aj lesnícke experimenty. Pokusy s introdukciou drevín a ich hospodárskym využitím sú známe a pozostatky týchto nevhodných postupov sa dajú nájsť po celých Štiavnických Vrchoch. Porasty Duglasky tisolistej, borovice hladkej, pagaštanov konských a i. je možné nájsť prakticky roztrúsene po celom pohorí. Z niektorých drevín sa vďaka takýmto experimentom na prírode stali doslova monštrá. Jedná sa v súčasnosti o kategóriu inváznych a vo voľnej prírode agresívne sa šíriacich drevín (agát biely, pajaseň žliazkatý, javorovec jaseňolistý,…). V neskorších obdobiach, po zistení sterility a slabom prírastku niektorých drevín, sa od geograficky nepôvodných drevín upustilo, avšak stanovištne nepôvodné druhy ako hospodársky významné dreviny sa vysádzali ďalej. Tak vznikali predovšetkým monokultúry smreka obyčajného v nadmorských výškach od 300 – 400 m.n.m., borovice lesnej a čiernej po celom Slovensku. Ďalším „významným“ experimentom boli lesnícke meliorácie. Je to kapitola sama o sebe. Spomeniem len napr. zahrádzanie bystrín a horských tokov, odstreľovanie dier pre výsadbu borovíc dynamitom na vápencových „spustnutých“ plochách v Slovenskom Krase, odvodňovanie slanísk a rašelinísk či hnojenie zasolených pôd a pod. Neviem či sú tieto experimenty nejako ospravedlniteľné. O jedinečných biotopoch, na ktoré sú habitatovo viazané kriticky ohrozené druhy živočíchov a rastlín, boli poznatky už aj v totalitnom režime.

(foto: Milan Ďurica)

Isté obrodenie prišlo až príchodom ekologických vied na lesnícku Technickú univerzitu vo Zvolene vo forme vzniku Fakulty ekologíe a environmentalistiky. Vznik fakulty v takomto prostredí určite nebol ľahký. Mám vo veľkej úcte jej zakladateľov, ktorí dozaista aj napriek pohŕdaniu úspešne vytvorili plodné ekologické a ochranárske podhubie. Dnes už žiaden lesník nemôže povedať, že nevie čo lesný ekosystém je. Prečo teda experimenty pokračujú aj v 21. storočí? Zachraňovať les pred podkôrnou kalamitou jeho spílením? Ochrana tokanísk tetrova výrubom tokaniska na holo?

(foto: Milan Ďurica)

Extremistické vyjadrenia typu: „Každý strom musí byť raz spílený inak nemá pre ľudí žiaden prínos“. Lesnícka legislatíva je tak neúplná a nezmyselná že to vyznieva až ako oxymoron. Spomeniem len pár zaujímavostí. Les je podľa lesného zákona len taký lesný ekosystém, ktorý rastie na lesnom pôdnom fonde. Lesný porast ktorý sa vyvinie na ornej pôde či trvalom trávnom poraste teda podľa tejto definície lesom nie je. Z toho v praxi vznikajú zaujímavé paradoxy. ale o tom niekedy nabudúce. Viac o danej problematike som písal vo svojom predchádzajúcom článku: Zákon o lesoch lesom škodí. Je teda ešte v dnešnej dobe miesto na lesnícke experimenty, alebo by sa mali lesníci viac zaujímať o ekologické a vedecky podložené fakty a menej sa upínať na nie celkom úspešnú lesnícku minulosť?

(foto: Milan Ďurica)